Je zima. Vonku také sychravé, pre naše končiny typické počasie. Okolo nuly, sem tam 5-6 stupňov hore, sem tam dolu. Mrholí, hmla, no poznáte to. Z postele ani za svet a nie to ešte do studenej vody. A to je práve ten paradox.
Ráno vstanem, vezmem uterák, dole pyžamo a do sprchy. 3 minúty v najstudenšej vode, aká nám na šiestom tečie a hneď viem, ako sa volám. To je môj štart do dňa už cca rok. Začal som celkom zhurta, keď som sa bol s kamarátmi kúpať na jazerách v okolí Banskej Štiavnice. Teda o kúpaní sa moc hovoriť nedá, keďže si pod tým predstavujem príjemný až relaxačný zážitok. To síce príde aj po kúpaní v ľadovej vode, len tie prvé sekundy, niekedy minúty treba pretrpieť. Odmenou za to môže byť rok bez prechladnutí. Toto je aj môj prípad.
S otužovaním som koketoval už dlhšiu dobu. Videl som to okolo seba a hlavne ma oslovil príbeh asi najznámejšieho otužilca, Wima Hofa, ľadového muža, ktorý drží niekoľko svetových rekordov spojených s pobytom v takej ľadovej vode, až z toho máte husiu kožu. V knihe „Čo nás nezabije“ sa dozviete aj jeho príbeh a pár rád, čo ešte k otužovaniu doplniť. Po dlhom rozmýšľaní prišla ponuka na „kúpanie“ v spomínaných tajchách, čo bol naozaj osviežujúci zážitok. No a keď som prežil toto, povedal som si, prežijem aj studené sprchy. A tak som jedno podobné ráno, ako opisujem v úvode, začal. Najprv len otočením batérie kúsok doprava. Na druhé ráno som to už dal uplne na studenú a na tretie sa mi tam už moc nechcelo. Nuž, je to tak, začiatky, teda prvých cca 30 dní, boli pre mňa ťažké. Dokonca som sa zo začiatku cítil aj viac unavený a taký neistý. No keďže toto bol pre moje telo riadny výstup z komfortnej zóny, vedel som, že to treba len rozchodiť. Veď si to predstavte. Teplá perinka, šesť ráno a vy 60 sekúnd po vylezení z postele stojíte pod studenou vodou…
Tridsať dní prešlo a ja som rituál poctivo dodržiaval. Niekedy som tie tri minuty trocha skrátil, niekedy predĺžil. Vonku síce bola ešte zima, ale do jazera som si netrúfol. Postupne sa začalo oteplovať a prišlo prvé zaťažkávajúce obdobie. Poznáte to, keď sú všetci okolo vás chorí a hádžu to na zmenu počasia. Prechladnutí a s chrípkou chodiaci kolegovia doma nezostanú a tak potvorky preskakujú z človeka na človeka. V tomto období som vždy zvykol mať problémy so zapchatým nosom. Nuž, ale teraž už kvapky do nosa nejako nebolo treba. Pokus sa stal zvykom a ja som rannú studenú sprchu opakoval každý deň. Samozrejme s príchodom leta sa voda v trubkách dostala ďaleko nad 10 stupňov, ale bolo to lepšie ako nič. Prešlo pol roka a ja som bol bez jedného prechladnutia a hlavne som sa cítil nejako živšie a pozitívnejšie. Že studená voda má vplyv na psychiku som čítal, ale keď to naozaj pocítite na sebe, je to o niečom inom.
Po takmer roku ranného otužovania som trocha ochorel až nedávno. Okolo sa držal celkom dobrý vírus, ktorý moju rodinu a manželku skolil na týždeň s celkom slušnou intenzitou. Ja som prišiel z práce s pocitom nachladnutia, jeden deň som poležal a už bolo lepšie. To, že otužujete neznamená, že neochoriete. No priebeh samotnej nádchy, chrípky, virózy a podobných „chuťoviek“ je o dosť ľahší a telo sa vie s chorobou rýchlejšie popasovať.
Ja to budem určite skúšať daľej a verím, že sa ozvem opäť už po úspešnom absolvovaní zimnej sezóny s kúpaním v zamrznutých jazerách. Ešte jedna poznámka na koniec… to, že sa otužilci kúpu v studenej vode neznamená, že im nie je zima ?
